Laco Novomeský

Tato stránka potrebuje upraviť podľa štandardu slovenských wikicitátov

Dôvod: vnútorné linky

Laco Novomeský

Narodenie	27. december 1904 Budapešť, Maďarsko
Úmrtie	9. apríl 1976 Bratislava, Slovensko

Laco Novomeský (celým menom Ladislav Novomeský) (* 1904 – † 1976) bol slovenský básnik a komunistický politik.

Potvrdené výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:

• Blúdime ďalej labyrintom bolesti, pre všetky krásy sveta zakliate.

• "Nemyslím na slovo každé a na akékoľvek slovo, ale na slovo prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastne dieťa: krásu; myslím na slovo, z ktorým stojí život; na slovo takých Baudelairov, Apollinariov, Verlainov, Rilkov, Lermontovov až Jeseninov a Majakovských, Jankov Kráľov atď. atď. aby som spomenul nosné stĺpy tejto budovy, ktorá zo slov zložená, je najskvelejším a najbezpečnejším činom vekov. Je pravda, že slovo samo nelieči, a že na bolesti, na ktorú som myslel a na ktorú ste, dúfam, mysleli i vy pri pohľade na obrazy tej stovky básní, ktoré som napísal, je slovo liekom príliš slabým. Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže strať grandióznym činom s liečivom - a ešte viac - uzdravujúcou silou, ako sa idea stáva mocou, keď si osvojí húfy."
• „Neporozumenie, chladná zdržanlivosť, ba až nepriateľský vzťah slovenskej inteligencie k domácemu poprevratovému revolučnému hnutiu sme si zvykli vysvetľovať jej nacionálnou obmedzenosťou. Bola a určite tu aj je vo vyššej miere, než v českom prostredí. ... Komunisti zapaľovali myšlienku svetovej proletárskej revolúcie a stará inteligencia sa pýtala, či v nej nezhorí sotva zrodená, ešte neduživá myšlienka slovenskej národnej slobody. Komunisti hovorili o internacionálnom bratstve národov, ale starej inteligencii znelo ešte v užších tvrdeniach, že Slováci národ nie sú."

• O DAVe: „Už len názov bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné...“
• O funkcii povereníka: "Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj... prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov... bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t .j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú... ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. ...ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. ... Ja osobne som prehral. ... no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach."
• O kolektivizácii: "Združstevňovanie poľnohospodárstva bolo správnou myšlienkou socializmu. ... hospodárenie na malých gazdovstvách predstavovalo pri neprestajnom roľníckom lopotení neprestajný núdzny život a jednak si moderná strojová výroba priam vynucovala väčšie plochy - veď je neprestaviteľné, že by nepatrné pásiky zeme, ktoré prevažovali, obrábali traktory a kombajny...) a bude patriť k jeho veľkým úspechom, že sa ho podujal uskutočniť. Ale bude patriť aj zahanbujúcim nedostatkom ten spôsob, ako k jeho záslužnej úlohe pristupovali. Aké prefíkané formy nátlaku využíval na väčšinu roľníkov, hoci ortodoxný t.j. pravoverný výklad socializmu predpokladal podmienku dobrovoľný prístup roľníkov do kolektívneho hospodárenia. Toto okaté figliarstvo bolo tak všeobecné, že medzi roľníkmi sa väčšmi ujalo označenie "vzali mi", než iné, jediné priliehavé "dal som" ... do družstva svoju škvarku, svoj dobytok, náradie atď. Taktiež súkromná obchodná a remeselnícka malovýroba bola zadministrovaná valcom socializmu... aby nefigurovalo v štatistikách súkromné podnikanie, hoci od čias, čo bolo praktické vytreté, trpí socialistická verejnosť na nedostatok drobných služieb. Štát (daňový úrad) mohol malovýrobu mať pod kontrolou, aby sa z nej postupne nevyvinul súkromno-kapitalistický element."
• O Leninovi: "Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci "čvargy" (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie."
• O náraste fašizmu v 1. ČSR: "To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Mullerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných ... Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. ... Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky, zaliate krvou a slzami. ... Pozície, ktoré sa rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia."
• O národnej kultúre: „Kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus. A chceli by sme poprosiť tých, ktorí ju chcú odľavičiariť a popravičiariť alebo internacionalizovať a odnacionalizovať, aby sa raz pokúsili odmyslieť si politické sympatie autorov a svoj osobný vzťah k nim od hodnotného diela. Objavili by niečo úžasného: že totiž nejestvuje v celistvom obraze literatúry pravica a ľavica, ktoré sa chcú vzájomne pohltiť, ale len diela (ľavičiarov, pravičiarov, internacionalistov a nacionalistov), vzájomne sa splietajúce svojou rozmanitosťou, doplňujúce sa odlišným zmyslom, a tým tvoriace súzvučný obraz národnej literatúry. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi.“
• O Sovietskom zväze: "A na tomto stupni, v meradle nesmierne širokom, rodia sa nové ľudské túžby. Nový človek, presnejšie povedané, nové ľudstvo, ktoré je podnecované novými záujmami, intelektuálnymi, citovými a zmyslovými – keď stará túžby vykorisťovanej triedy, túžba po chlebe, po ľudskej existencii je už riešená a vyriešená. ... komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebiehaj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie...“
• O Stalinovi: "Stalinovo meno bolo predsa v tých osudových časoch synonymom pre červenú armádu, Sovietsky zväz, pre rozhodný, cieľavedomý a presvedčivý odpor proti nacizmu, toto meno sa spájalo s vierou, presvedčením a zápasom národov - aj našich národov - za oslobodenie z nacistického útlaku. V roku 1949 potom nedvojzmyselne vyjadrovalo triedy, socialistický program. Ak sa český básnik v súzvuku s cítením národa a s túžbami svojej triedy hlásil k týmto zápasom, hoci so Stalinovým menom, nemá sa za čo hanbiť. Ba nemusí sa hanbiť ani za to, že Stalinovo meno vyzdvihol na prospech týchto zápasov ako šifru programu a zrozumiteľnú skratku pre ciele svojho národa, a svojich citov. Nemusím vám vravieť, koľko dôvodov má napríklad Jaroslav Seifert sťažovať sa na kult vôbec a Stalinov osobitne. A predsa v časoch, keď sa začal rozmetávať jeho kult a strhávať nimbus z jeho mena, práv kvôli tomu zmylsu, o ktorom tu hovorím, bol udivený, znepokojený a rozhorčený, a nie iba preto, že ho odrazu s dešpektom začali syčať neraz tie isté ústa, ktoré ho deň predtým iba vydychovali, také boli voči nemu úctivé.

• „Socializmus sa od kapitalizmu odlišuje tým – a to aj sľúbil – že dvíha závory, ktoré kapitalizmus už zdvihnúť nemohol. ... Ľudia prijali socializmus okrem iného aj v nádeji, že otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril ... disciplína sa musí uplatňovať vnútri mechanizmu, ktorý sa bude budovať na slobode prejavu a nie na jej obmedzovaní. ...kultúru krajiny málokedy vytvárali spisovatelia oficiálni... od III. zjazdu sa, pravda, stalo veľmi veľa. Seifert je národným umelcom Holan vyšiel a rozobrali ho atď. Uznal sa jednoducho faktický stav. Súčasne vzniklo rozsiahle široké pole pre pokrokovú a progresívnu tendenciu. ... lenže všetky tieto veľké plus existujú k tomu, čo bolo, a nie vo vzťahu k tomu, čo malo byť. ...úlohou spisovateľov bude umožniť a zabezpečiť celkom slobodný prejav v najdokonalejšej miere ... ide mi o to, aby sa dnešný Dostojevskij mohol stať Dostojevským, aby mohol povedať svoje slovo v kríze ľudí aj v socialistickej spoločnosti. ... Hovorím o Dostojevskom nie pre jeho názory, ale preto, že je to pojem, nie pre jeho pravoslávnosť, ale preto, čo dal ľudstvu .... Nijaký poriadok predsa nie je dokonalý, na to sme si už zvykli. A čo so spoločnosťou, ktorá sa dusí vo vlastnej spokojnosti? To je tragédia sovietskej literatúry. Nemožno predsa riešiť veci tak, že namiesto Stalina budeme citovať Lenina...“

• Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame / pod čiernym nebom zatemnených hviezd, pristane smútku usúžených miest, / jak temné závoje, alebo temno samé. / A v tej tme samo zdanie svetla kriesi, / jak čiara na tabuli prebíja sa ňou. / To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou, / opretý o palicu bielej brezy".

• "Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“

Prisudzované výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

• Čas letí jak vtáci nedozierní. 1904. Na rok ten zabudol som jak na svoj dáždnik čierny v café Union.

• Dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú, a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása.

• Je taká múdrosť: kľaknúť si pred koncilom, priznávať kardinálom blud a blúdenia a bludy, radšej si pokľaknúť, než klesnúť na hranici, radšej skryť pravdu v sebe kdesi akoby v klenotnici, potom si doznať, že sa predsa krúti. Však, súdruh Galilei, je taká múdrosť?! Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa, ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý, ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda, že kráľ je nahý, že nahý je celý."

• Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať.

• "Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž je pohyb: smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami dokola, dokola kreslia hodiny... smelý skok poza začarenú čiaru z údelu, času jeho návyku, po nové vône, farby, po chuť na jazyku, po nový dotyk hmatom otupených prstvo, po nepočuté nikdy alebo symfóniách Mozartov a svrčkov na letné poludnie a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab. V jej moci previdieť a nájsť budúce bude v súkolí prítomnosti a prečasovať je na bývalo a bolo... nahmatal Antonov, až skríkol, ozaj skríkol na okúňavé ticho prvým potleskom, materské znamienko na skrytom mieste svojej prvej lásky, plastiku zdravých úderov v jej žilách, jej nutnosť nevyhnutnú, jej strhujúcu vášeň, jej spaľujúce veky na popol a naveky dvíhajúci veky z popola, jej príťažlivosť, pre ktorú sa opúšťali lásky a vedeli sa pre život v nej vrhať do smrti, hockde, hocikedy, preboha, koľkí: presilu pre, ktorá v nej prevýšila prevídanie básní: prevraty súce presvedčiť a pretvárať a premôcť. Ale to sa priblížila k sebe. Už prenikala tôňu svojej podobnosti, do svojich údov vstúpila a v rozkmásaných šatách vôňala ako vtedy dymom vatier pouličných stráží na Nevskom v Peterburgu v roku sedemnástom. A že ju poznal z diaľky poézie, Antonov tlieskla prvý na jej počesť. A revolúciu s ktoru sa pri nej zvítal, vzrušene potľapkával v tomto potlesku."
• Nechcem byť teraz múdry a vyčítať februárovým víťazom poklesy, ktoré som svojho času nevidel, alebo som nad nimi prižmuroval oči. Bolo mi, prirodzene jasné, že práve zrodená socialistická moc nemôže so svojimi odporcami jednať v rukavičkách. Šetrne a ohľaduplne. Akonáhle sa socializmus dostane k moci - a aj teraz som o tom presvedčený - je povinnosťou socialistov chrániť ho v tej miere, v akej sú schopní ho ohrozovať jeho odporcovia. To mu nesmieme vyčítať a túto tvrdosť mu v nijakom mene nevyčítame. Ale vyčítame mu bezohľadný, tvrdý prístup k "zásadám", ktoré so socializmom nemajú nič spoločné a boli len pseudosocialistickou fasádou prekrývané. V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc - ako je bezpečnosť a súdy - a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť.
• Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý...

• O Parížskej komúne: „Bolo to roku 1871, pri vzniku Parížskej komúny. Rimbaud sa aktívne zúčastňuje na bojoch o Komúnu a o Duccasovi sa nedohodli jeho životopisci, či nie je totožný s politickým ľudovým rečníkom Ducassom, prevadepodobne zákorene zavraždeným políciou. Komúna sa skončila na Pére Lachaise. A atmosféra smrteľnej úzkosti, mrazivý, mŕtvolným jedom napustený dych tohto ovzdušia, to bolo duševné útočište zo situácie, pred ktorou fyzikum prekliatych sa schovávalo v tuláckych krmách v susedstve, nad páchnúcím, ničivým alkoholom. Medzi dvoma revolúciami: jednej dávno minulej, druhej zďaleka neprichádzajúcej, uprostred prevratových kvasov znamenajúcich koniec koncov rozmach nenávidenej tuposti žije poézia zmyslového opojenia, desivý smútok vyziabnutých postáv na popravišti, úžasný, nebývalý rozkvet poézie podmienený hnilobou, do ktorej boli vsadení prekliati básnici. Takýto je básnický typ 1830. Básnický typ 1870.“
• O porovnávaní socializmu a fašizmu: „...pri všetkých trpkých a trápnych, desných a ďalších skúsenostiach, treba povedať nahlas, že bol a je rozdiel medzi socializmom a fašizmom, ak chcete i medzi Stalinom a Hitlerom. Je pravda, sú tu zjavy a znaky lákajúce k porovnávaniu: jeden i druhý bol „nadčlovekom“, predmetom zbožštenia... autokratický... disponovali hrdelnými súdmi a lágrami, zavrhovali konkrétne smerovanie umenia... no pri všetkých tých skúsenostiach, ešte aj iných podobnostiach, bol priepastný rozdiel medzi spoločenskými triedami na čele ktorých stáli. A tieto rozdielne povahy tried, ich cieľov, historického poslania dôrazne varujú pred porovnávaním Stalina s Hitlerom, dokonca pred vkladaním znamienka rovnosti medzi socializmus a fašizmus. Výčiny kultu Stalinovej osobnosti išli na účet triedy a jej pokrokového poslania, ktorej boli cudzie a ktorá ich nepotrebuje. Kdežto Hitlerove v prospech triedy a jej príživníckej a reakčnej pozície, ktorá inú voľbu nemala a potrebovala ich v záujme udržania a predĺženia svojej moci.“
• Ó rudých perí ženské plemä, po bozku túhou čiernom na obočí milujte verše dobré, precítené, nie iba modré básnikove oči!

• Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. ... Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie, nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými...

• Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je, to nič je strašlivé: nič v ničom stratené, ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje, ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.

• Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu.

Vo výrokoch

• "Ako málokto porozumel národných dejinám : tak dobre im porozumel, že sa rozhodol zmeniť ich. A práve to porozumenie národnému spôsobilo, že Ďaleko presiahol slovenský i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionalistické závätky." Vladimír Mináč

• "Do vysokého veku v ňom zostalo čosi chlapčenské, hravé a bezprostredné, čo spomínajú aj jeho rovesníci." Vojtech Mihálik

• "Humanista v pravom zmysle slova vnímal novodobé Slovensko netradične, bez provinčných koncepcii, moderne, v rozmeroch svojho komunistického svetonázoru." Valér Peťko

• Gustáv Husák: Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr ... Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu "utisnutých a odhodených" ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. ... Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. ... Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. .... V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. ... Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. ... Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu." Štefan Drug: Štúrov program na našich zástavách

• "Mstila se na něm malost. Čí, koho, v jakém zájmu? Na podobné dotazy, bohužel, dosud neumíme uspokojujícím způsobem odpovědět. Ovšem známe fakta o tom, že Novomeský v poválečných funkcích – jakkoli se to někdejším stoupencům režimu Slovenského státu jeví jinak – vykonal mnoho dobrého i statečného, že nebyl (jako ostatně nikdy) poplatný dobové dogmatice.“ </ref>KUČERA, M. Dialektika poézie a života. In BALÁŽ, A. V tenkej koži básnika. Bratislava: Literárne informačné centrum. 2004. ISBN: 8088878942. [cit. 2016-03-03]. Dostupné na http://www.litcentrum.sk/31861 </ref>

• "Smutne rozprával o radosti, po ktorej ľudia túžia, a ktorú však nikdy nedosiahnu a nemôžu dosiahnuť uprostred sveta chladných vecí a studených zákonov, kruto trestajúcich každú odvahu siahnuť po kúsku vlastného šťastia."

Iné projekty

• Wikipédia
• Commons

Wikipédia ponúka heslo týkajúce sa Laco Novomeský

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Laco Novomeský

Referencie

Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol: