Vladimír Mináč

Zo stránky Wikicitáty
Prejsť na navigáciu Prejsť na vyhľadávanie
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč
Narodenie 10. august 1922
Klenovec, Slovensko

Úmrtie 25. október 1996
Bratislava, Slovensko

Vladimír Mináč (* 1922 – † 1996) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Potvrdené výroky[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:

  • Chcem aby sa do literatúry znovu dostalo vedomie historického procesu, čo znamená, že aj tá najsúčasnejšia súčasnosť je do istej miery ešte minulosťou a do istej miery už budúcnosťou. Dnes by mala byť predmetom literatúry budúcnosť, ktorá sa už začala. Budúcnosť, literatúra, mládež, 1962
  • Literatúra môže byť príkladom, môže vrátiť slovu jeho zmysel, chuť, farbu, hudbu; môže vytrhnúť slovo z množstva, môže mu dať nový zvuk, zvuk našej epochy... za jediného predpokladu, že bude sporiť slovami, a nebude sporiť myšlienkami. Čas a knihy
  • ...som presvedčený, že veľká literatúra, tá, ktorá tvorí obsah nadnárodnej a všeľudskej kultúry, pramení zo sociálnych a národných skúseností. Vladimír Mináč odpovedá, Konfrontácie, 1970
  • Humanizmus je z takých základných slov, ktoré bez prívlastku značia všetko, totiž nič. Aby to niečo značilo, musí mať svoj konkrétny historický obsah a nedá sa merať ničím iným, iba činom a jeho dôsledkom pre ľudskú spoločnosť. Z Antidialógov
  • Základná otázka v úvahách o mládeži by mala byť: ako je mládež pripravená na svoje budúce úlohy? Ako je pripravená na obete, na tvrdý život, na hrdinstvo? Budúcnosť, literatúra, mládež, 1962
  • Útek do hôr, od prvých vpádov až po posledné Povstanie, je typickým slovenským pohybom. Nie nadarmo má hora, les, centrálne miesto v slovenskej ľudovej poézii a povestiach. Je to hora tmavá, nevľúdna, čierna; ale všetci, čo idú za šťastím, musia ňou prejsť. Z Duchánia do pahrieb
  • Viem, že náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. (zadná strana obalu knihy Živí a mŕtvi)
  • Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov [1]
  • Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi.“ [2]
  • Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín strednej Európy: to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo. [3]
  • …náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov. [4]
  • …nikdy sa domácej buržoázii nepodarí prekonať hranice feudálnych obmedzení, zhodiť z pliec ťarchu veľkého pozemkového vlastníctva… Dusená prevládajúcimi feudálnymi vzťahmi nevládze sa stredná uhorská buržoázia brániť útoku cudzieho veľkokapitálu. [5]
  • Čudná krajina, aj zeman i tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokiaľ nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva: tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným. [6]
  • Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári… stáli na strane maďarskej revolúcie … Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských židov. [7]
  • Národyspravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ. [8]
  • Ani len kríž, na ktorý sme boli pribití, nám nepatril. [9]
  • Lebo národ je práve – človečina, prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum. [10]
  • …tmel, ktorý ich [príslušníkov národa] spája, rozpory, ktoré nimi zmietajú, tradície, bohovia, jazyky, kulty a kultúry, piesne a temperament, ekonomika a politika, sociálne obsahy a triedne vrstvenie… [11]
  • Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory. [12]
  • Rozličnosť sama osebe nie je hriechom a nebezpečenstvom: je krásou a dobrodružstvom nášho sveta. Rozličnosť sa stáva nebezpečnou práve v tej chvíli, keď popiera samu seba, keď chce násilím prinútiť tvár sveta, aby bola obrazom jednej jedinečnej tváre. [13]
  • Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. (s. 38) ... Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva - to všetko bolo v nedohľadne. [14]
  • Istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási až smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom. A tak - aký zmysel slovenského osudu? ... Napriek všelijakým porážkam, po každej porážke sme zmocneli. Táto nezadržateľnosť vzostupu, to je, chvalabohu, železná logika vývinu moderných národov... Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie...“ [15]
  • …stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom, značí stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín. Nemáme takmer nič okrem svojej túžby po spravodlivosti. Božechráň, aby sme spôsobili krivdu, zabudnúc na krivdy vlastné. V tej chvíli by sme zatratili svoju vnútornú opodstatnenosť, svoj najvnútornejší zmysel, ale i schopnosť rezistencie. Vždy budeme malým národom, ale dokiaľ budeme chrániť svoju pravdu, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud. [16]
  • Život je krátky. Umenie dlhé.[17]
  • Neviem, či je to celkom tak, že sa človek stáva rebelom, že je to nejaká kultúrna, teda nadobudnutá vrstva. Možno je to už v génoch. ... Rebeloval som proti mnohým podobám skutočnosti... Ale skúsenosť značne vplýva na to, čo zdedíme; a ja som mal takú skúsenosť, ktorá onen gén protestu podporovala. Len čo som sa snažil niekde usadiť a adaptovať sa, hneď som vystrkoval obranné tykadlá voči obklopujúcemu sa svetu, lebo nikdy som nedôveroval skutočnosti, že je to, čo sa o nej tvrdí. ... Ale nikdy to nebolo ľahké, vždy do toho prišli veľké dejiny; tie človeka posunú niekam, kde ani nechcel byť, kde ani nemohol byť, kde bolo nepredstaviteľné byť, a odrazu je tam a nevie, čo si sebou počať. ... Stále sa cítim za niečo zodpovedný, to je jedna z mojich slabosilných stránok. Ale nikdy som sa toho nemohol striasť a iste mi to veľmi nepomohlo... pocit zodpovednosti je trpkým osudom, trpkým chlebíkom slovenského intelektuála - musí robiť všetko ostatné a nie najmä to, na to je schopný alebo dokonca povolaný. [18]
  • Je to taký malý očistec, keď už nie peklo - sedíte pokojne pri zákone, ktorý neznačí nič, a odrazu niekto vyskočí a naváľa vám na hlavu všetky vraždy, pravdaže štatisticky aspoň zdesaťnásobené, a ustavične vás porovnáva priamo s Hitlerom: človeka to prestane vnútornne čo aj len zaujímať. Tam sa už končia všetky hry, tam už je dávno dodiskutované ešte pred začatím diskusie. Tí, čo majú moc, vás vystrkujú nielen na okraj dejín, ale aj mimo spoločnosti. [19]
  • Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel... [20]
  • Štefan Marko Daxner, je to človek, ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny. Celým životom prešiel tak, že my, jeho potomkovia, nevidíme jeho omyly, aspoň ja o jeho politických omyloch neviem, viem iba o jeho politických prehrách. Mal ho veľmi rád aj Vladimír Clementis.[21]
  • Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične. [22]
  • Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy. [23]
  • Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky. [24]
  • Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách. ... Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.“ [25]
  • Kultúra, jej tvorba, jej mravné posolstvo aj jej inštitúcie, to je trvanie v čase. Len na pozadí tohto trvania vidieť zrýchlený pohyb a len trvanie dáva tomuto pohybu, už možno aj trochu šialenému pohybu, aký taký zmysel. Matica slovenská je najpozoruhodnejší príklad na trvanie v čase. Skutočne, na nej vidieť, na jej trvaní, celonárodný pohyb pomerne zreteľne, ak považujeme Maticu slovenskú, okre iného, aj za premietacie pozadie. To, že trvá, to je vynikajúce, to je nevyhnutnosť pre slovenský národ. Existencia Matice je kľúčová pre pohyb národného vedomia... (Matica je) nielen pamäť národa, ale aj moderne organizovaná pamäť národa a bude sa snažiť i naďalej trvrdohlavo byť na úrovni čias, hoci ako všetci vedia, nie je to u nás zvlášť ľahké, najmä to nie je zvlášť ľahké v kultúre. [26]
  • Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. (citát na historickej budove NRSR)
  • Slovenské sluhovstvo je odporné; odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. ... Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty, alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať - bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti. [27]
  • Zahraničná politika musí byť pragmatická; ak veľmoci nedodržujú nijakú morálku, ani my sa nesmieme správať podľa morálnych kázní. Dobré je, aj v zahraničnej politike, to, čo je výhodné. [28]
  • Nerozmýšľal som o tom, ako sa píše MMF, samo sa mi napísalo veľkými písmenami, nové božstvo, potvrdené vraždami a zúfalstvom, Alláh, plávajúci nad kontinentmi, jediný, jediný a Svetová Banka je jeho prorok. „Čím sa líši sľub spotrebného blahobytu, zaručeného bankármi MMF, od nedosažiteľného raja komunizmu?“ pýta sa ešte raz český prorok. No, naozaj - čím? [29]
  • Liberalizmus už dávno v západoeurópskych dejinách myslenia, najmä však v dejinách praktickej politiky neexistuje ako ucelený systém - vari od čias Tiersa. [30]
  • Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila - generalissimus už píše spomienky. Optimizmus rýchlo vyvetral pod ronom cyklickej recesie, starosti planéty sa - napriek všetkým dobrým úmyslom - prehlbujú, zemské kry škrípu v zlosti nad nevedomosťou, nad huriavkom, ktorý prekrikuje všetky úzkosti. O svete vieme len to, čo chcú, aby sme vedeli: nenadarmo sa mužom roka, napriek svojím niektorým mravným slabostiam, stal šéf CNN. Mohutný informačný monopol obopína zemeguľu a potlačuje našu mieru slobody už v samotnom zámotku: z toho, veru, nebude lyonský hodváb. [31]
  • Videl som v televízii sympatického mládenca, ktorý sa hrdil tým, že nepotrebuje čitateľov: nepotrebuje teda ani samého seba. Kultúra a literatúra v nej je spôsob komunikácie medzi ľuďmi a medzi vekmi; bez komunikácie by sme ešte stále viseli na stromoch ako opice. Kultúra, tá, na ktorú myslím, je ustavičný kritický komentár k civilizácii, ustavičný pokus o korektúru nášho základného experimentu - bez takéhoto ustavičného dôverného dotyku by kultúra vo všeobecnosti a literatúra obzvlášť nemala nijaký zmysel. [32]
  • Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život. [33]
  • Už dávno je po marxizme, nevydržal ani spoločenskú, ani moju osobnú skúšku časom. ... Nielen druho a treťoradý kapitalizmus má svoje ťažkosti a zádrhele, má ich aj prvoradý. Niet humanizmu v trhovom hospodárstve; každý mechanizmus je protihumánny. Trh zostal trhom napriek sociálnemu prízvuku, je to starý trh, Vanity Fair, Trh márnosti a pána Tackeraya. [34]
  • Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak. [35]
  • Zviera pozná strach, aj byľka pozná strach: ale nepoznajú nenávisť. Človek sa ustavične pohybuje medzi strachom a nenávisťou: proti strachu sa obrňuje ideológiou. Každá ideológia - komunizmus, napríklad, práve tak ako antikomunizmus - denne plodí nenávisť a nenávisť každodenne zabíja. Naše prenikanie do skutočnosti je niekedy neúmyselné, ale vždy nemilosrdné: zabíjame, aj keď nechceme, zabíjame, aj keď o tom nevieme. Ale nenávisť zabíja vedome: má radosť z toho, že zabíja. [36]
  • Miestny salzburský mysliteľ Karl R. Popper - dnes, v čase politológov je klasický európsky filozof už všade iba miestnym čudom a botanickým reliktom - neverí síce na pokrok, na jeho hocijakú podobu a rozmer, ale napriek tomu je optimista. Je optimista vo svete, „v ktorom sa pre inteligenta stalo prevládajúcou módou byť pesimistom“. „Myslím si“, pokračuje starý, a teda aj uvážlivý mudrc, „že náš čas nie je taký zlý, ako sa o ňom všeobecne hovorí; že je lepší a krajší ako jeho povesť“. Tuším, že mysliteľ, ktorý neverí na pokrok v nijakom jeho záhybe, musí byť optimista z nejakého osobitného dôvodu, v tomto prípade z dôvodu miestopisného. Mesto, ktoré sa prezentuje vo svete Mozartovými čokoládovými guľkami, ktoré pokojne rastie a bohatne od jednej Slávnosti po Slávnosť nasledujúcu, kde aj radničné a stavebné škandály prebiehajú hladko, korektne a akosi uspokojujúco, mesto pevne posadené do dejín európskej kultúry už od založenia biskupstva, mesto, spokojné samo so sebou až po duchovnú ospanlivosť, je dobrým miestom pre optimizmus: je to optimizmus pradúcej mačky, vyhrievajúcej sa na priedomí. [37]
  • ...keď vypnú prúd, štát hnije od zbytočne nahromadenej slobody; bankári zdierajú slobodu z kože, umele zastavujú jej krvný obeh alebo na dávny spôsob púšťajú žilou, zhromažďujú peniaze, ktoré znamenajú moc, a užívajú moc, ktorá je nepriateľom občianskej slobody. Kým sa sloboda dostane na misku k občanovi, je z nej jediný máčny mak, občan si nesmie do svojej misky ani odpľuť, lebo by utopil máčny máčik svojej slobody. Sloboda je regulovaná. Aj keď naši publicisti takmer svorne odmietajú samoreguláciu, všetci žijú a pracujú v regulovaných korytách, každý v inakšom, ale všetci sú zregulovaní ešte prv, kým napíšu prvú vetu. Štát v našskom fundamentalistickom kapitalizme nie je jediným zdrojom moci, teda nie je ani jediným zdrojom neslobody. Okrem toho je to superorganizácia na všetkých svojich úsekoch a na všetkých svojich úrovniach pomerne transparentná. Do štátnej mašiny možno biť, búšiť a trepať, až sa hory a priľahlé cudziny ozývajú, no nedá sa vykoľajiť, aj keď zmeníme mašinfírerov, osudový pohyb štátneho stroja sa dá na chvíľu zastaviť iba krvavou revolúciou. Je to odveký, no nevyhnutný nepriateľ občianskej slobody. Práve v našich časoch sa aj u nás počína štát deliť o moc s bankami: anonymné štátne vlastníctvo rýchlo a iste prechádza do anonymného bankového vlastníctva. [38]
  • Niet slobody bez kultúry medziľudských vzťahov, niet kultúry vzťahov - vrátane politickej kultúry - bez trváceho všeobecného kultúrneho povedomia. Ak slobodný trh v oblasti kultúry má potláčať estetické, mysliteľské a mravné hodnoty, ak sa trhovo správa ten, kto za drahé devízy kupuje antikultúrne, nemorálne a ohlupujúce svinstvo, ak porno vlezie do každej škáry, ak sa hrdina meria svojou fyzickou silou a schopnosťou masovo zabíjať, ak sa gýč objavuje v tisícich podobách a bráni nám v normálnom ľudskom videní, potom som proti tomu, aby sa slovenská kultúra stala predmetom trhu. Kultúra nemôže byť iba predmetom trhu. [39]
  • Už vieme, že sa nemožno spoľahnúť na samospádový mechanizmus slobodného trhu. „Slobodný trh,“ hovorí Jakub Patočka „je ideologické výrazivo, ktoré plní podobnú funkciu ako budovanie komunizmu.“ Niet slobodného trhu, je iba trh rozlične regulovaný, a čím trh lepšie funguje, tým je nebezpečnejší pre budúcnosť: skrz takýto trh ustavične rastie výroba a konzum, ničia sa krajiny a kontinenty, krajec, na ktorý sme odkázaní, sa nebezpečne zmenšuje, každú sekundu mizne kus tropického pralesa vo veľkosti futbalového ihriska, každý deň vyprodukuje občan Spojených štátov toľko odpadu, koľko sám váži, a veľryby, hovorí onen mládenec Jakub, sú skladiskom toxických odpadov. [40]
  • Kultúra existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym človekom v národnom či nadnárodnom kolektíve - práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou. ... Dodatočne - mnohé veci stíhame iba dodatočne - čítam jednu z podôb takejto vzbury, francúzskeho možno význačného a možno iba známeho maliara Jeana Dubuffeta: „Umelecká tvorba, ktorá základným spôsobom neodsúdi kultúru, ktorá neukáže na jej prázdnotu a nezmyselnosť, nám v ničom nepomôže.“ Vždy pri takýchto vzburách, a poznáme ich mnoho v našom i iných storočiach, ide nie o podstatu kultúry, ale práve o jej konkrétnu podobu, o podobu jej obmedzení, ktoré sa uskutočňujú niekedy železnou rukou štátnej moci a inokedy akoby zamatovou rukou trhových vzťahov, a ešte inokedy opätkom univerzálnej ideológie. [41]
  • Ľudský život sa zvecnil natoľko, že sa stal predmetom na trhu. Je to najliberálnejší trh medzi liberálnymi trhmi, tu ešte niet jemne pohyblivých cien, cena vždy závisí od miesta a času, od chasy a rasy, od farby vyznania i farby pleti, od chudoby a od bohatstva Trh s ľudskými bytosťami je naozaj liberálny. [42]
  • Ak o Václavovi Havlovi dejiny zaznačia, že ničím nechcel byť náruživejšie ako práve prezidentom, vieme už aj o kniežati Schwarzenbergovi, že najmä chce majetky, že ich chmáce v rámci reštitúcie, že mnohé české lesy a tiež luhy a háje, lúčiny a šumiace vody od Šumavy v pokojných a práve babím letom uspávaných južných Čechách mu už patria nielen podľa starých, pobielohorských poriadkov, ale aj podľa celkom nového, ešte federálneho práva československého. ... Niet nijakej príbuznosti medzi šľachticom a lesom: lesy vychovávali lesníci, nie šľachtici, páni iba zberali smotánku, strieľali zverinu, občas sa im podarilo zastreliť aj trofejného hájnika. Je nemorálne spriadať morálne mystériá v rámci celkom realistických nových lúpeží. [43]
  • Sloboda je to, po čom ustavične túžime a na čo nikdy nedosiahneme. Aby vôbec mohla existovať, musí sa zrelativizovať napríklad požiadavkami všeobecne platnej morálky: takto obmedzenú slobodu môže absolutizovaný individualista chápať iba ako podobu väzenia. [44]
  • Vzdelanec by mal byť soľou zeme, v modernejšej reči, jej minerálnou sústavou, bez ktorej je živná pôda neživá. Ak chce byť soľou zeme, nesmie byť cukríkom moci, nesmie sa s akoukoľvek podobou moci stotožniť - my starší môžeme iba nenávidieť každú hodinu, v ktorej sme tak urobili. Mnoho vzdelancov ustavične osciluje medzi chuťou k moci a medzi mierou slobody, ktorú mu určuje vlastné svedomie. Len málokedy, len v celkom osobitých prípadoch sa tento skutočný boj končí víťazstvom svedomia, poväčšine sa vzdelanec adaptuje na nejakú formu moci, na jej výbežky a výčnelky, nemusí to byť na vrchole a na hrote, nemusí to byť ani na verejnosti, nemusí to byť post vládneho úradníka, môže to byť tiché postavenie dobre plateného opozičníka. [45]
  • Nemecký revoltujúci básnik Friedrich von Schiller energicky odmietol reťaz svetskej moci, aj keby bola zo zlata; jeho spolupútnik J. W. von Goethe bol u svojho milovaného weimarského veľkovojvodu Karola Augusta čosi ako minister - prvý medzi dvoranmi, a mal rád reťaze, aj svetské, aj zlaté. Goethe sa v živote i vo veršovanej dráme Torquato Tasso usiloval spojiť postavenie básnika s postavením politika; videlo sa mu, že sú to dvaja muži len preto, lebo príroda ešte z nich nestvorila jediného. Vo weimarských zlatých časoch sa Goethe pokúsil vyčiarknuť večitú ambivalentnosť básnika alebo vedca alebo intelektuála, pokúšal sa zahádzať priepasť medzi politikou a lyrikou vlastnou organizátorskou a politickou prácou. Čím viac bol ministrom, tým menej bol básnikom. Ambivalentnosť postavenia umelca voči moci sa nevyriešila ani vo weimarských zlatých časoch; oscilácia medzi umelcom, vedcom, intelektuálom a medzi politickým nositeľom moci pretrvala a trvá od vekov a na veky. Je to stále ono ježišovské Dajte cisárovi, čo je cisárovo - ale: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Už tu je obsiahnutá alternatíva spolužitia intelektuála a moci: adaptácia, alebo opozícia. ... Dejiny európskeho umenia, maliarstva i sochárstva, drámy i epiky, lyriky aj satiry, svedčia, že o umení a jeho trvaní nerozhodoval postoj voči moci, ale vnútorná moc umelca. Vari by sa dalo povedať, že veľké obdobia európskeho umenia skôr súladili, ako neladili s časovou mocou, za Solóna i za Perikla, za Augusta, ba i za Neróna, za renesančných pápežov a orentských kniežat, ba aj za veľkovojvodu weimarského. [46]
  • Pravdu hovoria iba blázni, spasitelia a iní čudáci. Všetci sú to ľudia nezvyčajní, nejakým spôsobom posunutí z normálu; môžeme si ich tu i tam aj ctiť a vážiť, no každodenný život s nimi je nepredstaviteľný. Lož si nemusíme vážiť, ale dá sa s ňou žiť, niekedy aj bohato a príjemne, ba pravdepodobne existuje aj jednoduchá rovnica: čím viac lži, tým viac peňazí. Celkom iste táto rovnica existuje v obchodných informáciách, ktoré sa za vyše sto rokov v trhovom hospodárstve vyvinuli na celkom nový druh intermediálneho umenia, na reklamu: táto artiléria je skutočný boh obchodnej vojny. Reklama, neklam ma: lenže keby neklamala, načo by bola? Niektorí ideológovia slobodného trhového hospodárstva hovoria o tejto všeobecnej bohyni, ktorá je všadeprítomná, svedčiaca o všetkom a všetko obsahujúca, ktorá riadi konzumentské návyky, spôsob života i spôsob myslenia a vnímania sveta, že je to aj akýsi nový druh slobody, že je to akýsi sprievodca po trhu, ktorý nám pomáha v slobodnej voľbe. Lenže slobodná voľba s pomocníkom nie je slobodná voľba. Lenže tisíc ráz opakovaná lož nemôže byť lôžkom pre slobodu. [47]
  • Chudoba, ako hovorieva môj starý priateľ, je aj v ľudovej slovesnosti, v prísloviach a porekadlách, napríklad, vec ambivalentná. Hovorí sa: Chudoba cti netratí. Ale hovorí sa aj: Chudobný človek - hotová opica. V ľudových piesňach sa chudoba poväčšine ospevuje ako vytúžený stav - bodaj im huby pokrútilo, tým ľudovým skladateľom! Veď chudoba nemôže byť ani dobrá, ani krásna! Možno kedysi boli čisté chudobné starenky, ktoré konali dobro, pretože ich tak naučili iné čisté, chudobné a múdre starenky. Lenže chudoba už dávno ukameňovala všetko dobro a všetka krása dávno pokapala na chudobu: všetko je už len rozprávka a pieseň. Chudoba je choroba, ktorá spôsobuje celkové oslabenie spoločenského organizmu, ktorá najmä oslabuje obranné mechanizmy krajiny a občanov: tam, kde bohatý trpí, chudobný umiera. Ale - komu sa chce umrieť? A tak hlúpo - na chudobu? [48]
  • Ľa, český pán prezident, opitý svojským humanizmom, energicky žiada bombardovať srbské pozície, hoci nikto nevie, kam by také bomby dopadli: na celý Balkán či na celý svet? Vojnu v mene mieru, smrť v mene života: koľkokrát človek spadol do tej istej pasce? Je to pasca pomstivej nenávisti, vystlaná ideologickým epitelom. Je úplne jedno, aký znak má výstelka, je jedno, z akej ideologickej studne sa nenávisť napája, z komunistickej či antikomunistickej, humanisticko liberálnej alebo kresťansko konzervatívnej: mŕtvi sú vždy rovnako skutoční. [49]
  • Človek-milión je uložený v čase, ktorý si nevyvolil, v priestore, ktorý si nevydupal; ale tak či onak je zodpovedný aj za čas, ktorý si nevyvolil, aj za priestor, ktorý si nevydupal. ... Možno nikto nie je schopný žiť celkom nový život, biológovia a genetici by celkom iste potvrdili, že sa to nedá. Človek má nesmierne adaptačné schopnosti, vlastnú záchrannú sieť, ktorú si tká z onoho vzlykavého strachu; no tieto schopnosti nie sú nekonečné. Okrem toho, žiť, aby sme prežili, žiť ustráchane, iba sa adaptovať na to, čomu sa nedá vyhnúť a čo je možno aj obludné, aj nemorálne, adaptovať sa na budúcnosť, o ktorej nevieme temer nič, asi to nie je zvlášť hrdý ľudský osud. [50]
  • Ja potrebujem slobodu ako profesionál a aj ako profesionál si ju nadovšetko vážim. Ale občan, ten celkom obyčajný, používa slobodu iba pri voľbách, v krátkom okamihu, v ktorom ju dáva do zálohu svojim poslancom. Potom už nič a tma, iba dane, drahota a bieda. [51]
  • ...veď aký je to nezmerateľný rozdiel medzi doma pálenou slovenskou slivovicou a doma ukuchtenou slovenskou politikou! Tá prvá má nesporne svetové parametre, tá druhá sa dá merať iba na centimetre, cólštokom poľahky premeriame rozmery válova, hoci aj národného a slovenského, alebo iba občianskeho a demokratického. [52]
  • Hlavní nositelia informácií, rozhlas a televízia, nerešpektujú občanove politické driemoty, ustavične ho prebúdzajú a neuveriteľne rýchlo drmolia svoje akoby komentáre, akoby osobnostné, ale občan vie, že je to len pazderie, odpad pri trepaní ľanu. ... Všetci hovoria nie občiansky, ale partajnícky ... Občan, ktorý vo svojej väčšine nechce voliť nikoho, by stratil aj posledné ilúzie. A nech by volil kohokoľvek, vždy zvolí Medzinárodný menový fond. [53]
  • Ideológia je osnova, ku ktorej sa pritkávajú ľudské osudy a ich súhrn, teda ľudské dejiny. Bez ideológie, na ktorej stoja a s ktorou padajú celé morálne systémy, by ľudstvo zošalelo a spáchalo celoplanetárnu samovraždu. Aj mytológia je len úvod do ideológie. Mnohí vynikajúci etnografovia sa snažili nájsť stratený raj nevedomia - Talian Livio Cipriani to robil po celý život - ale to, čo našli, aj keď to bolo naj autentickejšie a najprimitívnejšie, vždy bolo už mimo raja nevedomia a poznačené akýmsi poriadkom, morálnym zákonom či návykom, nad ktorým bdela mytologizovaná vyššia bytosť, napríklad démon. [54]
  • Ak niekedy pociťujeme nostalgiu za uplynulým, tak je to smútok za stratenou stálosťou vecí.

Prisudzované výroky[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

Referencie[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol:

  1. Dúchanie do pahrieb, s. 16
  2. Dúchanie do pahrieb, s. 49
  3. Dúchanie do pahrieb, s. 23
  4. Dúchanie do pahrieb, s. 49
  5. Dúchanie do pahrieb, s. 52
  6. Dúchanie do pahrieb, s. 53
  7. Dúchanie do pahrieb, s. 33
  8. Dúchanie do pahrieb, s. 102
  9. Dúchanie do pahrieb, s. 127
  10. Dúchanie do pahrieb, s. 135
  11. Dúchanie do pahrieb, s. 135
  12. Dúchanie do pahrieb, s. 135
  13. Dúchanie do pahrieb, s. 136
  14. Dúchanie do pahrieb, s. 38
  15. Dúchanie do pahrieb, s. 41
  16. Dúchanie do pahrieb, s.137
  17. Zostavovateľ: KOTRMANOVÁ, Milada.: Perly ducha. Ostrava: Knižní expres, 1996, s. 115. ISBN 80-902272-1-X
  18. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 9, 10
  19. MINÁČ, Vladimír: Až po živé mäso. In: HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 122
  20. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 118
  21. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 117
  22. MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 32
  23. MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 46
  24. Cit. podľa VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 135
  25. MINÁČ, Vladimír: Návraty k prevratu, s. 227
  26. Vladimír Mináč v dokumente PRAMENE
  27. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 33, 55, 68
  28. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 50
  29. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 63
  30. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 88
  31. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 96
  32. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 97
  33. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 17
  34. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 15
  35. MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 58
  36. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 58
  37. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 190
  38. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 188
  39. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 68
  40. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 177
  41. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 174
  42. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 170
  43. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 170
  44. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 20
  45. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 150
  46. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 131
  47. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 110
  48. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 83
  49. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 113
  50. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 69
  51. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 115
  52. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 128
  53. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 129
  54. MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 231

Iné projekty[upraviť]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Mináč
  • Spolupracuj na Wikipédii Wikipédia ponúka heslo týkajúce sa Vladimír Mináč