Vladimír Mináč

Zo stránky Wikicitáty
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč
Narodenie 10. august 1922
Klenovec, Slovensko

Úmrtie 25. október 1996
Bratislava, Slovensko

Vladimír Mináč (* 1922 – † 1996) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Potvrdené výroky[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:

  • Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov [1]
  • Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi.“ [2]
  • Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín strednej Európy: to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo. [3]
  • …náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov. [4]
  • …nikdy sa domácej buržoázii nepodarí prekonať hranice feudálnych obmedzení, zhodiť z pliec ťarchu veľkého pozemkového vlastníctva… Dusená prevládajúcimi feudálnymi vzťahmi nevládze sa stredná uhorská buržoázia brániť útoku cudzieho veľkokapitálu. [5]
  • Čudná krajina, aj zeman i tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokiaľ nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva: tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným. [6]
  • Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári… stáli na strane maďarskej revolúcie … Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských židov. [7]
  • Národy sú spravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ. [8]
  • Ani len kríž, na ktorý sme boli pribití, nám nepatril. [9]
  • Lebo národ je práve – človečina, prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum. [10]
  • …tmel, ktorý ich [príslušníkov národa] spája, rozpory, ktoré nimi zmietajú, tradície, bohovia, jazyky, kulty a kultúry, piesne a temperament, ekonomika a politika, sociálne obsahy a triedne vrstvenie… [11]
  • Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory. [12]
  • Rozličnosť sama osebe nie je hriechom a nebezpečenstvom: je krásou a dobrodružstvom nášho sveta. Rozličnosť sa stáva nebezpečnou práve v tej chvíli, keď popiera samu seba, keď chce násilím prinútiť tvár sveta, aby bola obrazom jednej jedinečnej tváre. [13]
  • Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. (s. 38) ... Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva - to všetko bolo v nedohľadne. [14]
  • Istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási až smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom. A tak - aký zmysel slovenského osudu? ... Napriek všelijakým porážkam, po každej porážke sme zmocneli. Táto nezadržateľnosť vzostupu, to je, chvalabohu, železná logika vývinu moderných národov... Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie...“ [15]
  • …stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom, značí stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín. Nemáme takmer nič okrem svojej túžby po spravodlivosti. Božechráň, aby sme spôsobili krivdu, zabudnúc na krivdy vlastné. V tej chvíli by sme zatratili svoju vnútornú opodstatnenosť, svoj najvnútornejší zmysel, ale i schopnosť rezistencie. Vždy budeme malým národom, ale dokiaľ budeme chrániť svoju pravdu, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud. [16]
  • Život je krátky. Umenie dlhé.[17]
  • Neviem, či je to celkom tak, že sa človek stáva rebelom, že je to nejaká kultúrna, teda nadobudnutá vrstva. Možno je to už v génoch. ... Rebeloval som proti mnohým podobám skutočnosti... Ale skúsenosť značne vplýva na to, čo zdedíme; a ja som mal takú skúsenosť, ktorá onen gén protestu podporovala. Len čo som sa snažil niekde usadiť a adaptovať sa, hneď som vystrkoval obranné tykadlá voči obklopujúcemu sa svetu, lebo nikdy som nedôveroval skutočnosti, že je to, čo sa o nej tvrdí. ... Ale nikdy to nebolo ľahké, vždy do toho prišli veľké dejiny; tie človeka posunú niekam, kde ani nechcel byť, kde ani nemohol byť, kde bolo nepredstaviteľné byť, a odrazu je tam a nevie, čo si sebou počať. ... Stále sa cítim za niečo zodpovedný, to je jedna z mojich slabosilných stránok. Ale nikdy som sa toho nemohol striasť a iste mi to veľmi nepomohlo... pocit zodpovednosti je trpkým osudom, trpkým chlebíkom slovenského intelektuála - musí robiť všetko ostatné a nie najmä to, na to je schopný alebo dokonca povolaný. [18]
  • Je to taký malý očistec, keď už nie peklo - sedíte pokojne pri zákone, ktorý neznačí nič, a odrazu niekto vyskočí a naváľa vám na hlavu všetky vraždy, pravdaže štatisticky aspoň zdesaťnásobené, a ustavične vás porovnáva priamo s Hitlerom: človeka to prestane vnútornne čo aj len zaujímať. Tam sa už končia všetky hry, tam už je dávno dodiskutované ešte pred začatím diskusie. Tí, čo majú moc, vás vystrkujú nielen na okraj dejín, ale aj mimo spoločnosti. [19]
  • Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel... [20]
  • Štefan Marko Daxner, je to človek, ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny. Celým životom prešiel tak, že my, jeho potomkovia, nevidíme jeho omyly, aspoň ja o jeho politických omyloch neviem, viem iba o jeho politických prehrách. Mal ho veľmi rád aj Vladimír Clementis.[21]
  • Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične. [22]
  • Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy. [23]
  • Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky. [24]
  • Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách. ... Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.“ [25]
  • Kultúra, jej tvorba, jej mravné posolstvo aj jej inštitúcie, to je trvanie v čase. Len na pozadí tohto trvania vidieť zrýchlený pohyb a len trvanie dáva tomuto pohybu, už možno aj trochu šialenému pohybu, aký taký zmysel. Matica slovenská je najpozoruhodnejší príklad na trvanie v čase. Skutočne, na nej vidieť, na jej trvaní, celonárodný pohyb pomerne zreteľne, ak považujeme Maticu slovenskú, okre iného, aj za premietacie pozadie. To, že trvá, to je vynikajúce, to je nevyhnutnosť pre slovenský národ. Existencia Matice je kľúčová pre pohyb národného vedomia... (Matica je) nielen pamäť národa, ale aj moderne organizovaná pamäť národa a bude sa snažiť i naďalej trvrdohlavo byť na úrovni čias, hoci ako všetci vedia, nie je to u nás zvlášť ľahké, najmä to nie je zvlášť ľahké v kultúre. [26]
  • Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. (citát na historickej budove NRSR)
  • Slovenské sluhovstvo je odporné; odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. ... Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty, alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať - bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti. [27]
  • Zahraničná politika musí byť pragmatická; ak veľmoci nedodržujú nijakú morálku, ani my sa nesmieme správať podľa morálnych kázní. Dobré je, aj v zahraničnej politike, to, čo je výhodné. [28]
  • Nerozmýšľal som o tom, ako sa píše MMF, samo sa mi napísalo veľkými písmenami, nové božstvo, potvrdené vraždami a zúfalstvom, Alláh, plávajúci nad kontinentmi, jediný, jediný a Svetová Banka je jeho prorok. „Čím sa líši sľub spotrebného blahobytu, zaručeného bankármi MMF, od nedosažiteľného raja komunizmu?“ pýta sa ešte raz český prorok. No, naozaj - čím? [29]
  • Liberalizmus už dávno v západoeurópskych dejinách myslenia, najmä však v dejinách praktickej politiky neexistuje ako ucelený systém - vari od čias Tiersa. [30]
  • Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila - generalissimus už píše spomienky. Optimizmus rýchlo vyvetral pod ronom cyklickej recesie, starosti planéty sa - napriek všetkým dobrým úmyslom - prehlbujú, zemské kry škrípu v zlosti nad nevedomosťou, nad huriavkom, ktorý prekrikuje všetky úzkosti. O svete vieme len to, čo chcú, aby sme vedeli: nenadarmo sa mužom roka, napriek svojím niektorým mravným slabostiam, stal šéf CNN. Mohutný informačný monopol obopína zemeguľu a potlačuje našu mieru slobody už v samotnom zámotku: z toho, veru, nebude lyonský hodváb. [31]
  • Videl som v televízii sympatického mládenca, ktorý sa hrdil tým, že nepotrebuje čitateľov: nepotrebuje teda ani samého seba. Kultúra a literatúra v nej je spôsob komunikácie medzi ľuďmi a medzi vekmi; bez komunikácie by sme ešte stále viseli na stromoch ako opice. Kultúra, tá, na ktorú myslím, je ustavičný kritický komentár k civilizácii, ustavičný pokus o korektúru nášho základného experimentu - bez takéhoto ustavičného dôverného dotyku by kultúra vo všeobecnosti a literatúra obzvlášť nemala nijaký zmysel. [32]
  • Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život. [33]
  • Už dávno je po marxizme, nevydržal ani spoločenskú, ani moju osobnú skúšku časom. ... Nielen druho a treťoradý kapitalizmus má svoje ťažkosti a zádrhele, má ich aj prvoradý. Niet humanizmu v trhovom hospodárstve; každý mechanizmus je protihumánny. Trh zostal trhom napriek sociálnemu prízvuku, je to starý trh, Vanity Fair, Trh márnosti a pána Tackeraya. [34]
  • Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak. [35]
  • Ak niekedy pociťujeme nostalgiu za uplynulým, tak je to smútok za stratenou stálosťou vecí.

Prisudzované výroky[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

Referencie[upraviť]

Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol:

  1. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 16
  2. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 49
  3. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 23
  4. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 49
  5. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 52
  6. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 53
  7. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 33
  8. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 102
  9. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 127
  10. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 135
  11. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 135
  12. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 135
  13. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 136
  14. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 38
  15. ↑ Dúchanie do pahrieb, s. 41
  16. ↑ Dúchanie do pahrieb, s.137
  17. ↑ Zostavovateľ: KOTRMANOVÁ, Milada.: Perly ducha. Ostrava: Knižní expres, 1996, s. 115. ISBN 80-902272-1-X
  18. ↑ HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 9, 10
  19. ↑ MINÁČ, Vladimír: Až po živé mäso. In: HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 122
  20. ↑ HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 118
  21. ↑ HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 117
  22. ↑ MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 32
  23. ↑ MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 46
  24. ↑ Cit. podľa VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 135
  25. ↑ MINÁČ, Vladimír: Návraty k prevratu, s. 227
  26. ↑ Vladimír Mináč v dokumente PRAMENE
  27. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 33, 55, 68
  28. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 50
  29. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 63
  30. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 88
  31. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 96
  32. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 97
  33. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 17
  34. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 15
  35. ↑ MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 58

Iné projekty[upraviť]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Mináč
  • Spolupracuj na Wikipédii Wikipédia ponúka heslo týkajúce sa Vladimír Mináč
    • Zdroj: „https://sk.wikiquote.org/w/index.php?title=Vladimír_Mináč&oldid=93709“